Nebolo to len osvetlením pódia, ktoré prepožičiavalo slávnemu komikovi na jeho aktuálnej svetovej tour strieborné vlasy. Dylan Moran, pravdepodobne najväčší Ír súčasnosti, ktorý ani v Írsku nežije, sa už aj po vizuálnej stránke dostáva do veku, kedy sa zo slušnosti budú komplimenty stáčať od výzoru skôr k životným skúsenostiam.

Ak otázka znie, či to stálo za to, predstavte si, že ste sa v brnenskom Sono Centre usadili len pred „pár minútami“, no keď sa pri jeho odchode pozriete na hodinky, neuveríte, že mimo prestávky nás vydržal kráľovsky zabávať hodinu a pol čistého času. Riadny výkon, ak na pódiu stojíte piaty večer za sebou. Na druhej strane, riadnym výkonom, či skôr trúfalosťou je kariéra založená na spŕške dobre vypointovaných vtipov o záležitostiach, ktoré sa dotýkajú každého z nás.

To sa však dá napísať o mnohých stand-upových komikoch. Čo naopak o mnohých tvrdiť nemožno, je odzbrojujúca prirodzenosť, ktorou si vás Dylan získa. Úprimný tón suseda ohovárajúceho svet ho stavia nad všetkých kolegov, ktorí by tak radi fungovali na podobnej báze, no nedokážu to. Jednoducho tu celý čas smrdí človečina.

Dávnejšie austrálske patálie, keď enormný počet vystúpení nezvládli Dylanove hlasivky, sa našťastie nezopakovali. Narážam na ohromný úspech Moranových stand-upov postavených na jednoduchých životných pravdách, na ktoré však Dylan zvykne nazerať originálnou optikou. Divák si tak príde vypočuť niečo, na čo má síce dávno vytvorený názor, no tieto situácie z každodenného života považuje za príliš všedné a samozrejmé na to, aby o nich dokázal premýšľať v iných súvislostiach. Vyjazdené koľaje. Nevšedný náhľad trefne glosujúceho nevrlého komika tak býva pohladením duše demoralizovanej dospeláckymi problémami.

Moran veľmi rád dáva divákom pocítiť, že v skutočnosti sú to oni, kto si žije skvele a nemá sa na čo sťažovať. Tvári sa pritom ako jeden z davu, niekto, kto problémy ostatných nielen plne preciťuje, ale navyše sám bojuje s ešte väčšími. Mučeníka však zo seba nerobí, na to je stále príliš pôžitkársky a naviac stále originálny aj vo svojej úsmevnej zlomyseľnosti – dnes už obligátny kúsok torty, ktorý mu na pódium niekto prihráva cez prestávku, odbaví „šalamúnsky“:

„Viete, nemal by som už takéto veci jesť. No niekto iný by mohol miesto mňa. Jedine že by koláčik postihla nejaká katastrofa...“, filozofuje, zatiaľ čo chudák koláč kapituluje pod deštrukčnými ťahmi vidličky,  takže o chvíľu sa z vizuálneho pohľadu javí byť nepožívateľným a zrelým do odpadkového koša. Dekadencia zrovnateľná s jeho notoricky známou postavičkou z kníhkupectva.

Dylan Moran však v roku 2015 už pradávno nie je Bernardom Blackom z krátkeho no kultového sitcomu Black Books. Neuvidíte ho lízať mrazené červené víno, hoci jeho panč-lajny sú stále rafinované, nepredvídateľné a spoľahlivo trhajú bránice rovnako, ako v groteskne mizantropických 20-minútovkách pred pätnástimi rokmi. 

Základný rozdiel dnes vidím v tom, že ak bol v Black Books skôr problémom na každé riešenie, dnes akoby disponoval riešením na každý problém. Nechcem uvádzaním príkladov odhaľovať ďalšie spoilery. Áno, jeho tendenciou je celospoločenské problémy nekorektne zľahčovať, no publikum sa prišlo baviť. A Dylan Moran prišiel uspokojiť dopyt.

Že je budúca legenda pravdepodobne na absolútnom vrchole vlastnej kariéry, dokumentuje aj divácky záujem o jeho vystúpenia. Dylan už pred časom prestal „diskriminovať“ publikum, ktorého rodným jazykom nie je angličtina. Dnes na vás rozpráva úplne rovnako rýchlo, ako keď je „doma“ a vy sa tak musíte v ešte väčšej miere spoliehať len na svoje nedokonalé jazykové znalosti. Podobné akcie však vysielajú pomerne jasný pozitívny signál – nie je to s našimi národmi až také zlé, ak sa vystúpenie v cudzom jazyku, bez titulkov, či tlmočníka, vypredá za pár hodín.

Vo februári 2016 prvý raz aj vo vypredanom bratislavskom Istropolise.